Jemas Life

Je to fakt len tým že si beriem všetko príliš vážne alebo su vinný tí druhí? Som nejako prekliata alebo všetko robím zle, všetko zlé čo sa mi deje si spôsobujem sama? Je to možné, stratila som v poslednej dobe veľa blízkych ľudí kôli tomu že som vzťahy s nimi bola nútená ukončiť ja. Ale čo je zlé na tom keď ukončite kamarátstvo, priateľstvo, či už mesačne, polročné, ročné alebo niekoľko ročné kvôli tomu že som zistila že ma dotyčná osoba ohovára, klame o mne, podráža nohy, nedokazuje mi že jej/jemu na mne záleží, ozve sa len keď niečo potrebuje, keď sa potrebuje vyplakať ale keď to potrebujem ja tak nemajú čas, keď mi zataja veľmi dôležité informácie a keď ma nechajú samu v tej najhoršej chvíli??????Som chybná preto ja? Viem, veci sa nemajú riešiť ukončním kamarátstva, ale čo som mala robiť keď sa to stále opakovalo? Stále som si povedala že na to kašlem, zabudnem na to aj keď ma to štve naďalej ale prehltnem to. A potom to prišlo zase. Som zla? Kvôli tomu som teraz úplne sama. Dokonca neviem čo si mám myslieť o osobe ktorá mi je tak strašne blízka, osoba ktorej som druhý krát v živote verila. Prečo ho to netrápi že trpím pritom vraví inak. Prečo aj keď mu to poviem že ma hnevá to a to, prečo to nezmení a ešte to aj zhorší? Prečo som zase nútená ukončiť niečo čo mi dávalo všetko čo mi kedy chýbalo a čo som v živote vždy hľadala? Nechcem to ukončiť ale dokedy mam odpúšťať? A kedy niekto odpustí mne? Existuje nejaká hranica odpúšťania alebo som zrelá rovno na psychiatriu?Každý vraví že chybná som ja a keď im poviem aké som mala dôvody na take konanie každý uzná že som urobila dobre. Ale čo mám z toho že teraz sedím a píšem svoje pocity ktoré sa nedajú vyjadriť písmenami ani slovami, slzy mi stekajú po líci a pomaly dopadajú na klávesnicu, srdce mám úplne zlomené a premýšľam prečo som sama. Nemám nikoho a utiecť sa zatiaľ nedá. Tak som normálna alebo si od zajtra kupujem sedatíva namiesto antikoncepcie??!!!